Choď na obsah Choď na menu

Diaľkový pochod a beh Javorím

12. 11. 2014

Sopečné pohorie Javorie sa rozkladá medzi Zvolenskou a Juhoslovenskou kotlinou. Nie je až tak veľmi navštevované, no okrem krásnych lesov a lúk skrýva aj množstvo pekných výhľadov a roztratených lazov. Javorie som niekoľkokrát navštívil už predtým, no poznal som iba okolie Sekiera, žltú značku zo Zvolena na Zaježovú a červenú značku pokračujúcu až do Detvy, ktorá skrýva nejedno prekvapenie. Nikdy som sa však napríklad nedostal na Pustý hrad. Preto do zoznamu cieľov diaľkových pochodov a behov TK Filozof pribudla aj 50-ka týmto pohorím.

Po PUT už bol koniec všetkým srandám so živými kontrolami a občerstvovačkami, zvyšok roka už žiadna takáto akcia nehrozila ani len omylom. Event na Facebooku a pár pozvánok, niekoľko kontrolných hárkov a diplomov a to bolo všetko. O definitívnu trasu sa nám postarali miestni poľovníci, ktorí si na nedeľu naplánovali spoločnú poľovačku na divé svine a iných obyvateľov lesa medzi Kalinkou a Zvolenskou Slatinou. Aby sa medzi trofejami neocitli aj nejakí tí ultrabežci či turisti, radšej som trasu zo Zaježky presmeroval do Sliačskej Poľany a ďalej po modrej značke do Kriváňa, odkiaľ sa do Zvolena dá dostať spojmi bez väčších problémov.

02--custom-.jpg

V Zvolene, kam nás spolu s Katkou a Slavom doviezol Mário, sme sa stretli s Lacom a Martinom, na štart prišli aj Marek a Jožo. Okrem nich o pol hodinku neskôr individuálne štartoval aj Martin Priesil, takže celkovo sa s trasou dlhou 52 km a s celkovým stúpaním 2000 m chystalo popasovať 9 ľudí. Po rozdaní papierov s popisom trasy a kontrolných bodov, zaželaní si príjemného behu a spoločnej fotke pred zvolenskou stanicou sa partia vlčiakov ihneď rozbehla okolo parku, my sme ich nasledovali pomalšie.

Okolo pancierového vlaku Hurban a popod Zvolenský zámok sme v rannom hmlistom počasí prešli pod kopec, na ktorom sa nachádza Pustý hrad - cieľ našej rannej rozcvičky. Po blatistom uvítaní za rozcestníkom Pod Haputkou sa chodník postupne unormálnil a po nejakých tých cik-cakoch farebným jesenným lesom sme o chvíľu boli pri dolnom hrade. Stúpanie ďalej pokračovalo na horný hrad – celkovo ma Pustý hrad prekvapil svojou rozľahlosťou.

09--custom-.jpg

Bolo vidieť, že sa tu urobila kopa práce na obnove. Na najvyššom bode hradu sme si pofotili stále zahmlené výhľady na Zvolen a rozbehli sa dole. Na križovatke, kde bol výber ísť na WC alebo do bufetu, sme si vybrali bufet a po modrej značke sme začali schádzať z kopca. V sedle Veľký vrch sme sa napojili na zelenú značku, ktorú o kus ďalej upravili po svojom lesníci - okrem bordelu z ťažby dreva tu bolo aj totálne hnusné blato. Pomedzi besnejúcich hafanov v ohradách  sme nakoniec zbehli až dole na hlavnú cestu a po krátkom úseku po krajnici sme už aj odbáčali za kempom Neresnica doprava na žltú turistickú značku. Pekná rozcvička.

Popri stúpaní medzi záhradkárskymi domčekmi som si uvedomil, že sa nejako dosť potím na chrbte a poniže, veď nebol taký hic. O chvíľu som zistil, že mi samozrejme tečie hydrovak, ktorý som vytiahol z dákeho lacného batoha. No fasa, práve toto potrebujem v Javorí, kde počet prameňov na trase sa rovná asi tak nule a jediný šenk, pardon hotel, je na 17. kilometri. Vodu z vaku som čiastočne vypil a zvyšok vylial, aby som nemal mokré celé gate. Však na Kráľovej sa nejaká tá plastová fľaša ešte nájde.

21--custom-.jpg

Trasa pokračovala peknými lesmi s chodníkmi pokrytými lístím, stúpanie na bezmenné 700-metrové kopce bolo tiahle a nekonečné, no to nám nevadilo. Na jednom úseku sa les zmenil na hustý ihličnatý, kde hmla dotvárala trochu ponurú atmosféru, ktorá sa zase úplne zmenila s prechodom do listnatého lesa presvieteného jesenným slnkom. Začali sme klesať zo Solísk a o chvíľu už sme boli na lúke nad Kráľovou. Popod malý lyžiarsky svah a po kvalitne rozbahnenom chodníku sme sa dostali ku prvým chalupám osady a ďalej k hotelu Kráľová, kde sme natrafili na Mareka a Joža, ktorí sa práve zberali na odchod.

31--custom-.jpg

Keďže až do cieľa už nehrozil nijaký šenk ani nič podobné, rozhodli sme sa pre občerstvovaciu pauzu. Najprv sme nakukli do hotela, kde nás slečna na recepcii ubezpečila, že varia a môžeme ísť hore do reštiky. Na poschodí som nesmelo nakúkal do miestnosti s luxusne prestretými stolmi, Mário sa tam odvážil aj vstúpiť, nikde však nebolo nikoho. Tak sme sa trocha sklamane pobrali ďalej, že teda dáme vlastné zásoby. Ešte že sme za vchodom pozreli doľava na terasu, kde sa mladý čašník s kumpánom vyhrievali na terase a hneď nás aj srdečne uvítali. To už sa nám páčilo viac, ako zadrbať fajnovú reštiku svojimi zabahnenými teniskami. Kulisu dotvárali tetky v rozjarenej nálade, ktoré si rovno pred hotelom vyspevovali ľudové piesne. Slepačia polievka a pivko pristáli na stole v expresnej rýchlosti a o chvíľu pri nás pristál aj Slavo. Ten sa ponúkol, že počká na Katku, my sme sa tak mohli s Máriom pobrať ďalej.

36--custom-.jpg

Trasa pokračovala miernym stúpaním po asfaltovej ceste na kopec a ďalej do časti Kráľovej, kde nás privítal gang miestnych psov štekajúcich ako o život - neboli za plotom, ani na šnúre. Poteší. Okolo resocializačného zariadenia Návrat sme začali stúpať smerom pod vrch Sekier (887 m). Trochu ma tu prekvapilo množstvo smetí pohádzaných popri chodníku a dokonca aj akýsi hokejový dres prevesený cez kríky. Ďalej už ale pokračoval iba príjemný les a dlhšie stúpanie s výhľadmi na okolité kopce, ktoré končilo na mne dobre známej lúke na hrebeni s famóznymi výhľadmi smerom na sever.

46--custom-.jpg

Akási slečna si tu čítala knihu, zatiaľ čo jej pes prejavoval obrovský záujem o obsah našich chudobných batohov. Ktovie, ako by mu chutil taký gel alebo raw-bajtka :) Po malej pauze spojenej s fotením sme sa cez pás lesa na hrebeni dostali na druhú stranu kopca - na lúku nad lazom Sekier, kde sa konáva Letná slávnosť na sekierskych lúkach. Žltá značka tu pokračuje priamo cez dvor lazu, kde nás už čakala miestna vlči(ači)ca Aja, inak nebolo okrem pasúcich sa koní nikde ani nohy. Zo Sekiera už chodník klesá až na asfaltku pred Zaježovou s pekným maľovaným rozcestníkom a autobusovou zastávkou.

52--custom-.jpg

Na ceste do centra obce Zaježová sme konečne stretli zase ľudí – mladú ženu s dieťaťom a partiu jazdcov na koňoch. Asfaltka sa ťahala ešte kus za Zaježku a potom z nej značka odbočila doľava k lazu Podrimáň, aby sa zase vrátila pri Rimáni späť na tú istú asfaltku. Cesta zatiaľ celkom dobre odsýpala, no na 9. november bolo parádne teplo – až moc. Popod vrch Rimáň (918 m) sme sa dostali k lazu Polomy, za ktorým sa odpája modrá značka – tá, po ktorej by sme išli do Zvolenskej Slatiny nebyť poľovníkov.

63--custom-.jpg

Takto sme ostali verní červenej značke a po krátkej lesnej asfaltovej ceste sme prešli do osady Blýskavica. Tu sme sa rozhodli, že je na čase doplniť nádrže – vzhľadom na ďalší terén by nebolo dobré ostať nasucho. Pri prvom dome s pristaveným autom na nás akurát zaštekal pes, ale o kus ďalej už sme videli dvojicu chlapíkov, ako sa babrú s traktorom. Jeden z nich nám ochotne doplnil fľaše a vak a popritom sa ešte popýtal, odkiaľ a kam ideme. Poďakovali sme sa, a vydali sa pod Makytovú (922 m) – asi najhoršie stúpanie na celej trase.

67--custom-.jpg

Chodník stúpajúci k jej vrcholu bol ešte v pohode, no za vrcholom začínali neprechodené úseky vylepšené o machom zarastené kamene. Takto to pokračovalo až na okraj lúk nad Hnusnom (fakt je to na mape a asi vedeli, prečo to tak nazvali), kde sa značka definitívne vnárala do divočiny. Poznal som túto trasu zo zimného prechodu (s pol metrom snehu to vyzeralo trocha inak), tak som navrhol, aby sme sa držali okraja lesa a šli po lúke, kadiaľ viedol akýsi chodník. Šli sme po ňom tak dôsledne, že sa nám podarilo zísť do lazu Črhľa, kde inak príjemný chodník končil slepou uličkou medzi plotmi a bránou domu. Cez dvor sme to zobrali na obchádzku statku, pričom bolo treba prekonať nejaké tie elektrické ohradníky, čo sa nám podarilo bez dobitia bateriek. Na lúke bol aj býk, ktorý na nás zazeral nevľúdnym pohľadom, keď sme ho opatrne obchádzali. Na konci lúk sme sa zase ponorili šikmo doľava do lesa a o kus ďalej sme naďabili aj na červenú značku (i keď GPS ukazovalo, že je ešte asi 250 m vľavo). Lesom bez chodníka po čudne sa motajúcej značke sme sa nakoniec dostali až do sedla Stará Huta. Po tomto navigačne výdatnom úseku nás mal čakať už len čas radosti veselosti, no do cieľa bolo ešte slušne ďaleko a obloha temnela mrakmi. Stúpali sme do horskej osady Sliačska Poľana s peknou kaplnkou a krížom, ako aj uličkou so spustnutými kamennými domami.

70--custom-.jpg

Za osadou sa začínala modrá značka, ktorá nás mala viesť až do cieľa. GPS si zaumienilo, že tam žiadna modrá značka nie je, tak sme s očami na stopkách pokračovali zväčša klesajúcim chodníkom k ceste vedúcej do obce Podkriváň. Celkom lákavá predstava, stopnúť si auto a o 10 minút sedieť v šenku. My sme miesto toho obišli les pod Pľutovým vrchom a vrátili sa na tú istú cestu pred osadou Piešť. Tu modrá značka nejavila záujem pokračovať, no zdalo sa, že šípka ukazuje smerom k statku, tak sme sa pre istotu opýtali miestnych. Tí nám to potvrdili, no zároveň nám odporučili to obísť kvôli psom. Aha, tu bolo asi to miesto, ktoré spomínal Laco, keď mi oznamoval dobeh do cieľa. Za statkom sme sa napojili späť na chodník a krásnou lúkou s výhľadom na Poľanu a Podpoľanie sme zbehli do osady Packov vrch.

75--custom-.jpg

Odtiaľto už šla značka po asfaltke až pod Kajlov vrch, posledné stúpanie. Pri rozcestníku pod Kajlovým vrchom som sa strepal do trávy a súčasne som zaregistroval otvorenú studňu alebo čosi podobné, ktorá bola umiestnená tak šikovne, že človek idúci sa pozrieť za šera na rozcestník do nej musel určite padnúť. Popod Kajlov vrch (značka nešla cez vrchol) sme sa dostali nad Kriváň a dole už sme videli svetlá. Ešte záverečný beh dedinou a finito.

77.jpg

Trasu sme prešli za 9 hodín a 10 minút a končili sme akurát s nástupom tmy. Autobus nám šiel o nejakých 20 minút, tak sme si ešte sadli na chvíľu do cukrárne. Maťo Priesil nás medzitým informoval, že je pod Kajlovým vrchom, tak som mu skôr zo žartu povedal, že ak si švihne, ešte bus stíha. Na zastávke už stál bus, keď sa dorútil – to musel byť šialený šprint. Odviezli sme sa do Zvolena, kde sme ešte stihli Mareka s Jožom, takže som im mohol dať diplomy. Laco s Martinom, ktorí to dali za 07:14, diplomy dostanú na ďalšej akcii. Presunuli sme sa do prístaničnej reštiky Malissa na poriadne obžerstvo. Katka so Slavom za nami prišli onedlho, keďže cestovali vlakom. Trasu sme tak dokončili všetci a mohli sme sa pustiť do jej hodnotenia – najväčší úspech mal samozrejme úsek Makytová – Stará Huta ;-)

78--custom-.jpg

Do videnia na ďalšej divočine s TK Filozof :-)