Choď na obsah Choď na menu

Dve muchy jednou ranou alebo cross/ultra víkend

30. 9. 2014

O podujatí MUFLON KROS som sa dozvedel nevedno kde, ale trasa sa mi páčila, v štartovke bolo hneď niekoľko známych z ultra scény, imitácia behu bola v poslednej dobe viac-menej úspešná (aj keď s prestávkou počas rušných týždňov pred Ponitrianskou stovkou). Tak som sa prihlásil.

Keďže odvoz z Bratislavy nevyšiel, sadol som ako obvykle do autobusu smer Modra - Harmónia spolu s partičkou starších turistiek a dvomi-tromi bežecky vyzerajúcimi indíviduami. V Harmónii už hodinu pred štartom bolo celkom dosť ľudí, štartovka sľubovala hojnú účasť. Rýchla prezenčka a vyzdvihnutie štartovného čísla (prvý krát v živote som bežal so štartovným číslom!) a potom už len zvítanie sa so starými aj novými známymi. Štart bol o desiatej, no bolo celkom čerstvo, gate a mikinu som teda dal dole až tesne pred štartom po zahriatí.

dscf3039.jpg

Krátko pred desiatou hodinou sme sa zhromaždili pri štartovnej čiare a vypočuli si privítanie od sympatických organizátoriek a aj nejaké tie informácie o trase. A potom sme vyštartovali. Moje zdesenie z tempa trvalo len chvíľu, našťastie hneď po vbehnutí do lesa a so začiatkom stúpania na Zošku šialenstvo vystriedal kľud. Dopredu som sa nehnal, mojim cieľom bolo dať trasu 9,2 km/+320 m pod hodinku a bez následkov, ktoré by mi znemožnili nedeľné ultra radovánky.

dscf3155--custom-.jpg

Terén bol všakovaký – po úvodnom asfalte lesný chodník, drevené mostíky, sem-tam kamene. Miestami stúpanie vystriedala aj oddychová rovinka, no ku koncu stúpania pod Zoškou som už cítil trocha nohy. Na malej občerstvovačke pod chatou som do seba vlial vodu, osviežila výborne. Popri fandiacich ľuďoch sme prebehli pod lyžiarsky svah – zlatý klinec trasy. Bez hanby – vyšľapal som to krokom – pri tom som predbiehal ľudí, ktorí sa pokúšali o klus do vrchu. Myslím, že to bolo ekonomickejšie... Na vrchu zjazdovky som sa ešte v chôdzi trocha vydýchal a potom pokračoval ďalej v behu v miernom stúpaní lesom, za ktorým boli ešte nejaké strmšie úseky okorenené bačorinami. Zúbky Neo Trailov však držali výborne. Ešte úsmev do Slavovho foťáku (skôr teda ksicht ako na pohrebe) a už sme boli hore na hrebeni, kde sa tempo dalo pekne zrýchliť. Posledné krátke stúpanie bolo pred Zámčiskom, tu sa trasa stočila dole a už sa upaľovalo zjazdom ku rozcestníku Pod Zámčiskom. Na okamih som zaváhal či doľava, ale hneď som zbadal ďaľšiu fáborku v lese. Tento úsek k vodárni sa mi páčil najviac – skákanie cez kamene a potok v rýchlom klesaní. Na záver už iba kilometrík po asfalte okolo starých víl a vyklusávajúcich chrtov, ešte povzbudenie od Mira, a už tu bol cieľ. Výsledný čas 55 minút, umiestnenie niekde v strede tabuľky, bol som spokojný - hlavne však s tým, že koleno vydržalo nápor.
 
Po dobehu sme chvíľu pokecali, dali s Katkou jedno malé na energiu a počas vyhlásenia víťazov sme sa odsunuli na blízku zastávku, odkiaľ šiel bus priamo do Bratislavy.
 
Beh MUFLON KROS bol veľmi pekným podujatím s príjemnou a prajnou atmosférou. Určite odporúčam všetkým milovníkom behu v teréne.
 
Čo bolo horšie, v ten deň ma čakali ešte dve vystúpenia v rámci folklórnych aktivít... A budík na nedeľu bol nastavený na dosť krutú hodinu. Ďalším bodom programu totiž bola POŽITAVSKÁ 60-KA.
 
Toto podujatie bolo súčasťou série Diaľkové pochody a behy TK Filozof. Trasa 60 km/+1950 viedla pohoriami Tribeč a Považský Inovec a sľubovala zaujímavé scenérie a aj slušnú porciu námahy.
 
Do Zlatých Moraviec ma odviezol Mário, ktorý po mňa ochotne prišiel z Pezinka. To bola super pomoc, doprava spojmi tak skoro ráno by bola pekne na prd. V Zlatých Moravciach sme sa nestihli ani rozkukať a už pri nás pristávalo známe auto, z ktorého vystúpil Adam a Johnny so Zuzkou. Super, tešil som sa, nebudeme iba dvaja. O chvíľu ďalšie auto vyklopilo Peťa Dunajčíka s Jankom Pilátom, objavili sa aj makači Emil Páleník a Maťo Priesil. A to sa ešte opodiaľ pri aute chystala ďalšia štvorica, ktorá sa zišla zo Žiaru nad Hronom a dokonca z Poltára a Utekáča. Spoločne sme sa presunuli k autobusu do Zlatna. Počas krátkej cesty som rozdal hárky s informáciami o trase a kontrolných bodoch.
 
Na štarte v Zlatne sa nás zišlo 13. Dali sme si skupinové foto a bez dlhých rečí sme vyrazili po žltej značke smerom pod Čierny hrad (K1). Úvod viedol dolinou po asfaltovej ceste, z ktorej sa odbočovalo doľava na najprv mierne a potom strmšie stúpanie až k hradu.
 
Čierny hrad je zaniknutý hrad, bol postavený s najväčšou pravdepodobnosťou na pravekom hradisku zo staršej doby bronzovej. Stredoveký kamenný hrad bol podľa dispozície vybudovaný niekedy koncom 13. alebo začiatkom 14. storočia, jeho stavba hlboko v horách v tak odľahlej lokalite mimo významných ciest pravdepodobne súvisela s ryžovaním zlata v neďalekom Zlatne.

img_4368--custom-.jpg

Na hrade sme sa zišli všetci trinásti, takže sme sa vzájomne odkontrolovali, zapísali do vrcholovej schránky a dali sa na zostup späť po žltej. Na odbočke ku strmšiemu klesaniu prišiel návrh, aby sme to potiahli na zelenú po hrebeni po cyklotrase. Nedbal som – na vzdialenosti to nejako moc neuberie a aspoň uvidím viac zo zeleno značeného hrebeňa Tribeča, kadiaľ pravdepodobne bude viesť trasa budúcoročnej Ponitrianskej stovky. Na hrebeni pod Kobyliou skalou sme sa napojili na zelenú značku a začali klesať pod Javorový vrch (731 m).

img_4376--custom-.jpg

Trasa sa mi hneď zapáčila – krásny les striedaný lúkami, príjemné chodníky... Na Javorový vrch (K2) viedlo krátke stúpanie, z vrcholu síce neboli výhľady, ale to sme si vynahradili inde. Foto pri rozcestníku a klusali sme ďalej. Cestou sme minuli búdu pod Javorovým vrchom, chalani spomínali na tulácke nocľahy... Zakrátko už sme boli v sedle Rakyta (K3), kde značku križuje cesta. Ideálne miesto pre kontrolné stanovište a občerstvovačku, snáď nebude problém s výjazdom...

img_4383--custom-.jpg

Zo sedla sme sa popod Rakytu dostali k Bukovinskému vrchu a ďalej pokračovali cez Krásny vrch smerom ku horárni Prostredný vrch. Ešte pred ňou však chalani znalí miestnych lahôdok navrhli odbočku doprava na bývalý náučný chodník, ktorý viedol takmer paralelne s asfaltkou so značkou. Cez les sme zbehli kúsok dole a vyšli na nádherné lúky so širokými výhľadmi na Tribeč, vrátane zrúcaniny hradu Hrušov. Široká lúčna cesta sa mierne vlnila cez kopčeky a na konci ústila priamo do obce Skýcov (K4). Excelentné :)

img_4391--custom-.jpg

V Skýcove sme sa cez námestie, na ktorom sa viditeľne podpísali eurofondy, presunuli do miestneho šenku, kde ako inak – za ľudové ceny – sme si dopriali nejaké to chmeľovo-kofolové občerstvenie. Zatiaľ nás dobehli aj Adam a Johnny so Zuzkou. Spoločne sme prebrali ďalší postup smer Jedľové Kostoľany a vydali sa dole cez dedinu. Na hlavnej ceste sme ešte stihli zamávať posádkam prechádzajúcich veteránov, a už sme aj stúpali lesom na štál Javor (K5). Toto miesto pod kopcom Kruh mám veľmi rád – veľká lúka s ďalekými výhľadmi a nad tým zelený kužeľ kopca.

img_4405--custom-.jpg

Po pár fotkách sme ešte zišli k lesu a zahájili beh ku Skýcovskému mlynu – tento úsek až na krátku časť je prudko behateľný. Dole pri rozcestníku sme boli v rekordnom čase, po asfaltke sme prešli k Hostovskému potoku, ktorý už tentokrát šiel preskákať po kameňoch. Stále v dobrej nálade a so srandičkami sme vystúpali lúkami k Mašírovmu štálu a nakoniec došli do Jedľových Kostolian (K6), kde nás to aj bez GPS spoľahlivo vcuclo do miestneho šenku.

img_4417--custom-.jpg

Nápoje boli opäť v ľudovej cenovej hladine, vonku svietilo slnko, tak sme sa akože na obedovú pauzu rozložili na trávniku pred krčmou. Niečo sme pojedli, ja som popritom ešte stihol poďakovať aj slečne šenkárke za podporu Ponitrianskej stovky. A pokračovali sme ďalej cez dedinu a cestu za ňou, pričom nám Emil rozprával o bývalej miestnej rarite – futbalovom ihrisku so stĺpom uprostred hracej plochy :)

img_4420--custom-.jpg

Za Jedľovými Kostoľanmi sme šli ešte kus spolu, no potom sa v stúpaní Martin a Emil vzdialili dopredu, Johnnyho partia zase ostala pozadu, tak sme pokračovali s Máriom vo dvojici v trochu monotónnom výstupe zarasteným kopcom na Cigánsku pažiť. Odtiaľ je to do Veľkej Lehoty (K7) iba naskok cez pasienky s množstvom kráv a dvomi chlapíkmi, ktorí nás pohotovo navigovali na turistický chodník. V Lehote sme samozrejme zamierili do pohostinstva. Veľká a malá kofola spolu za 80 centov mi dali príležitosť k úvahe, čo je na tej veľkej kofole v Bratislave (ktorá tiež nie je pravá, no stojí 3-násobok) asi také zvláštne...

img_4421--custom-.jpg

Po Martinovi a Emilovi tu nebolo ani stopy, zato nás ešte dobehla Bánovská úderka, ktorá sa rozhodla, že odtiaľto to už dá trochu skrátenou verziou, Zuzka už pravdepodobne cítila únavu. S Máriom sme sa pobrali ďalej hore dedinou po značke – teda aspoň som si to myslel. O 10 minút neskôr sme už zase prechádzali okolo toho istého šenku a odbočovali správnym smerom za pobavených komentárov od stola Johnnyho partie :)

img_4422--custom-.jpg

Chodník pokračoval okolo dajakej farmy, kde bolo 10 čísiel vody, a ďalej stúpal rozľahlou lúkou až do sedla Kuchyňa (K8), ktoré sa nachádza pod rovnomenným vrchom. Tu sme prestúpili na modrú značku a stále cez lúky sme pokračovali k asfaltke a ďalej popri samotách Inovec a Chotár. Od Emila a Martina nám už predtým došla správa, že sa zastavili na polievku v chate Drozdovo, ale predpokladal som, že majú taký náskok, že už sú zase na ceste (zavolať späť mi nenapadlo). Keďže ani jeden z nás na varené jedlo príliš nemal chuť a do cieľa to bolo ešte dosť ďaleko, pokračovali sme v stúpaní do Inoveckého sedla (K9), kde sme konečne stretli turistov a dokonca aj mototuristov, ach jaj...

img_4426--custom-.jpg

Po poslednej občerstvovačke sme sa prešmykli okolo Malého Inovca a začali zbiehať na Obycké lúky (K10), ďalšie z krásnych miest na trase. Ich prejdenie trvalo hodnú chvíľu, na konci bolo ešte jedno stúpanie k rozcestníku Obycké lúky pod Benátom. Tu som zbystril pozornosť, značenie ČTZ tu bolo totiž presunuté doprava (kedysi značka viedla aj cez skalné mesto na Benáte, no aktivity jeblého podnikateľa-drancovača s mafiánskymi praktikami tomu urobili koniec). Značka však bola jasná, a tak sme sa "vrhli" na zostup. Ten však nebol príliš príjemný, chodník bol plný ostrých kameňov. Mne sa v 255-kách išlo ako tak dobre, ale Mário fandil ešte väčšiemu minimalizmu a v Merrellkách to veru muselo bolieť. Okrem toho už sa hlásila aj únava. Celkovo vyše 400 m zostupu spod Prosného vršteku sme však zvládli v slušnom čas a ocitli sme sa pri akejsi novej haciende pod lesom. Ešte kus po asfaltke okolo družstva a boli sme pri pomníku sovietskych hrdinov v Žitavanoch.

img_4431--custom-.jpg

Do šiestej nám ostávala ešte necelá polhodinka, tak sme sa vydali popri ceste na záverečné zhruba 4 km. Máriovi sa síce najprv beh nevidel, ale potom sa v rámci kolegiality pridal a spolu sme s malými prestávkami klusali na začiatok Moraviec. Tu som nasadil do zdrvujúceho finišu, kedy ma prebiehali ježkovia v jarku a mamičky s kočíkmi mi trúbili za chrbtom :D Ešte kúsok po Župnej ulici za dunenia kolotočárskej muziky a už tu bola Chilli Pizza Ristorante a jej veľká terasa – cieľ. Čo sa mi však nepozdávalo – nikde som nevidel Maťa s Emilom, ani vnútri. Hmmm...že by boli takí rýchli, že už sa im zunovalo čakanie? Odpoveď prišla o päť minút, kedy už vysmiati vbiehali do dvora aj oni. Chromý kôň v cieli prvý, no to je pekná haluz, a kedy sme ich predbehli? Vysvetlenie však bolo jednoduché – chalani si ešte zo sedla odskočili na Veľký Inovec, takže tam sme ich museli minúť, okrem toho nás predtým čakali aj na Drozdove. O chvíľu po nich dobehol do cieľa aj Mário, pre ktorého to bol prvý takýto záťah. Pivká a kofoly len tak zasyčali, pizza musela byť. Martin a Emil sa potom rozlúčili a my sme sa s klesajúcou teplotou presunuli dovnútra reštiky. Ako ďalší nás svojou návštevou poctili Janko a Peter a o chvíľu mi zvonil aj mobil od Vlada a jeho štvorčlennej partie, ktorí už prebehli okolo na autobusku a chceli vedieť, kde to sme :) Takže sme sa nakoniec v cieli zišli všetci desiati (Johnnyho partia dala 45-km variant do Obýc).

img_4434--custom-.jpg

Trasa Požitavím bola veľmi zaujímavá s mnohými peknými výhľadmi a miestami. Zelená značka hrebeňom Tribeča je veľkou nádejou pre budúcoročnú Ponitriansku stovku (ešte ostáva skontrolovať niekoľko krátkych úsekov). Ďakujem všetkým, ktorí sa akcie zúčastnili, je radosť ísť v takejto dobrej spoločnosti. Dúfam, že sa vidíme aj na budúce.
 
Náčelník Chromý kôň