Choď na obsah Choď na menu

Malá Fatra na tri ťahy

15. 9. 2009

Hrebeňovka Malej Fatry doteraz akosi nebola zaradená do nášho turistického menu. Keď však padli plánované Bukovské vrchy, zrazu sa ponúkali štyri septembrové voľné dni a s nimi aj možnosť konečne si túto slovenskú turistickú klasiku prejsť v rámci jednej akcie.

Do Zázrivej – východiskového bodu našej túry – sme pricestovali v zložení Soňa,  Obrázok Ľubo, Vlado a ja. Zo zastávky sme pomedzi rekreačné chatky prebehli do sedla Príslop s rozcestníkom a odtiaľ sa už začalo nekompromisné stúpanie do sedla Zákres a na Medzirozsutce. Sklon svahu a napratané batohy spôsobili, že prvé tričko sme mohli žmýkať už po polhodine. Keďže sme s Vladom do sedla došli s malým náskom, rozhodli sme sa ešte si odskočiť aj na Malý Rozsutec a oplatilo sa.

Cesta na Veľký Rozsutec pripomínala promenádu, ľudí mraky. Počasie a výhľady sa zatiaľ držali na úrovni, slnko celkom slušne pripekalo. Po obľúbenom padáku do sedla Medziholie sme zadelili prvú krátku pauzu na Obrázok jedlo, čakal nás totiž mnohokrát preklínaný krtinec – Stoh (1607 m). Asi sme však boli dobre rozbehnutí, lebo na vrchol sme dofučali za prekvapivo krátky čas. Hore pofukoval vietor, tak sme sa tam príliš nezdržovali a pokračovali sme na Poludňový Grúň, kde sme sa mali znova stretnúť so Soňou a Ľubom. Pri výšľape na Grúň sa však už nad nami zbierali tmavé mraky a v diaľke bolo počuť hrmenie. No nazdar... Našťastie dáždik nás iba ľahko lízol a hustá hmla, valiaca sa cez hrebeň túre aspoň dodala atmosféru. Pred Chlebom sme sa zhodli na ortodoxnom dodržiavaní červenej značky, a tak sme na chatu pod Chlebom prešli až zo Snilovského sedla. Soňa s Ľubom tam už medzitým zbehli popod Chleb, takže sme po miernom scivilizovaní sa mohli zahájiť náročný večerný program.

Ráno sme vyrazili späť do sedla a ďalej v rámci rozcvičky na Veľký Fatranský Kriváň – Obrázok s 1709 metrami najvšší bod celej trasy. Pod Kriváňom sme sa rozlúčili so Soňou a Ľubom, ktorí sa rozhodli zísť dole do Vrútok cez chatu na Kľačianskej Magure. My s Vladom sme nasadili nekompromisné push-the-tempo a po dobre známom hrebeni cez Pekelníka a sedlo Bublen sme dosiahli ďalší výrazný fatranský vrchol – Malý Kriváň (1671 m). Chladný vietor nás popoháňal vpred a na obed sme už stáli na Suchom. Odtiaľ nasledoval nepríjemne strmý zostup na chatu pod Suchým, kde sme sa zastavili v ráci obedňajšej pauzy. Z chaty práve vtedy vyrážala partia našrot nachniapaných chlapov a ich ožralý spev a bujaré Obrázok výkriky sa lesom ozývali ešte dobrú polhodinu. Po celkom dobrej kapustnici a pivku sme sa  vrhli na zostup do Nezbudskej Lúčky, kam sme dorazili už slušne unavení pred treťou hodinou. Do tmy nám ostávala ešte kopa času, a tak sme prešli cez Váh a po osviežujúcej kofotine sme sa vydali v ústrety Lúčanskej Malej Fatre.

Výstup na Minčol spĺňal všetky predpoklady na úplné dorazenie – či už dlžkou alebo tisícmetrovým prevýšením. Aj napriek únave sme ho zvládli vo veľmi slušnom čase a mohli sme sa začať obzerať po mieste na nocľah. Obrázok Útulňa, ktorú sme našli na mape aj v reále (nachádza sa asi 10-15 minút po neznačenom chodníku od prameňa na Dlhej Lúke po vrstevnici) omylom bola dôkladne zamknutá, rozbalili sme teda stan a potom sme zahájili krutý zápas s plynovou krízou, cestovinami a vodou, ktorá odmietala zovrieť aj napriek poriadnej vatre. Hanba nám. Nakoniec sme sa predsa len dočkali odmeny za celodennú námahu a mohli sme ísť spať.

Ráno nás zobudila mierna kosa, ale  východ slnka stál za to. Balenie a úsporné raňajky Obrázok sme zvládli do hodiny, takže už o siedmej sme mierili späť na červenú značku tam, kde sme ju deň predtým opustili. Keď už ortodox, tak ortodox. Hmlistým lesom a lúkami sme sa dostali na Martinské hole, konkrétne ku vysielačom na Krížave. Hnusná to stavba – hlavne betónový „berlínsky múr“ okolo nej. O chvíľku neskôr sme už zastali na najvyššom bode Lúčanskej Malej Fatry. Na Veľkej Lúke (1476 m) nebolo ani duše, len vietor a chlad. Preto sme sa tu dlho nezdržovali, akurát sme zadelili vrcholové foto a na stĺpik som umiestnil ďalšiu z potulkárskych nálepiek. Z vrcholu trasa pokračovala asi Obrázok najkrajšou časťou, ktorá pravdepodobne Lúčanskej Malej Fatre dala aj meno – rozľahlým hôlnym terénom porasteným kosodrevinou a lánmí čučoriedok. Za Veterným (1442 m) už bolo vidieť, že ďalší postup nebude brnkačka, preto sme si tu dali čučoriedkovo-obžieraciu pauzu. Behom pár minút sme mali ruky a ústa dokonale fialové, čučoriedok tu bolo asi najviac, čo som kedy na jednom mieste videl. Osviežení sme pokračovali smerom na Hornú Lúku, kde sme v útulni „Hotel Partizán“ pôvodne chceli prenocovať (zelenú strechu útulne alebo chatky nad ňou je vidieť už zďaleka). Na nás však čakala Obrázok najobávanejšia časť trasy – úsek pred Hnilickou Kýčerou (1218 m). Tento kopec je hotovým stelesnením utrpenia – pred ním samé stúpania a klesania a na záver bonus v podobe vražedného strmáku. Hore sme došli slušne vygumovaní. Keďže bol čas obeda, Vlado vytiahol slaninku a klobásu, kým ja som sa chytil Big Cornies, na ktorých som šlapal už od začiatku.

Keď sme na Kýčeru stúpali, nadávali sme, ale keď sme z nej schádzali na druhú stranu, boli sme radi, že sme tadiaľto nemuseli ísť hore. Nehorázny padák. V sedle pod Hnilickou Obrázok Kýčerou bolo živo – mladí tiežturisti si tu robili stanovačku a gulášovú párty, ale nás nepozvali, oplani. Lúkami a lesmi sme sa bystrým krokom blížili k cieľu. Tu už sme pauzy dávali zhruba každú hodinu, predsa len batohy počas troch dní zanechali na ramenách svoje stopy. Na Skalkách nás zastihol okraj búrkového mraku, ktorý nám nad hlavami krúžil už od rána, tak sme rýchlo prepli do rain-modu. Ale čo to, behom päť minút bolo po daždi a my sme sa mohli vyzliekať, inak by sme sa asi udusili. Ďalšia cesta viedla do Vríčanského sedla. Tu už sme boli jasní – sedeli sme a čučali doblba. A zase hore – 270 metrov naObrázok Ostrú skalu, kde sme zajasali (ako sa ukázalo predčasne). Vrchol Kľaku sa zdal odtiaľ čo by Jánošík kameňom dohodil, tak asi polhodinku. Nasadili sme strašné tempo, no ale ako sme z hrebienka začali stúpať, hneď sa mi to začalo zdať nejaké podozrivé. Úseku z konca augusta sa to nepodobalo ani náhodou. A tak aj bolo. Hore nás ovalil pohľad na vzdialené vrcholové bralá Kľaku. Železná morálka nášho tímu však odolala aj tomuto úderu a po výstupe aj so záverečným behom sme o 15.45 zastali pri mohutnom dvojkríži na vrchole Kľaku (1352 m). Úloha bola splnená, a to v prekvapivo dobrom čase. Pôvodný plán nocovať v útulni pod Kľakom tým pádom bol bezpredmetný a my sme po zistení spojov zahájili expresný zostup do Fačkovského sedla, ktorý nám spríjemňovalo mazľavé blato. Nakoniec s jedným riťákom, roztrasenými nohami a dymiacimi kolenami sme dorazili do sedla, konkrétne do Obrázok salaša na fľaškový Topvar, ktorý padol ako dar z nebies. Dokonca sa mi podarilo aj upraviť do spoločensky prijateľnej podoby a izolovať všetok rádioaktívny materiál ako tričká a ponožky do jednej igelitky.

Bus do Žiliny šiel zakrátko, na stanici potom nasledovali bagetovo-pivné bezďácke hody. Čo nás mimoriadne potešilo bolo zistenie, že Ivo a Dušan vracajúci sa z ďalekého východu sedia v rýchliku, na ktorý sme čakali. To prirodzene vyvolalo potrebu nákupu ďalšch plechových rekvizít. Cesta domov tak prebehla v družnom duchu a pri vzájomnom prezentovaní zážitkov. A celkový pocit z akcie? Absolútna spokojnosť.