Choď na obsah Choď na menu

Malokarpatský CikCak

4. 4. 2009

Malokarpatský CikCak je diaľkový pochod, ktorého trasa vedie krížom-krážom cez Malé Karpaty a začína aj končí v Rači. Trasa meria podľa účastníckeho listu 51,5 km, celkové stúpanie je cca +1800 m. Druhého ročníka CikCaku v jeho obnovenej histórii som sa rozhodol v rámci tréningového programu na túto sezónu zúčastniť aby som zistil, ako na tom po dlhom zimnom spánku som...

Obrázok Budíček o pol šiestej, rýchle nabalenie vercajgu a hurá elinou do Rače. Po ceste pristupuje pár starších chlapíkov v turistickom, ktorí asi majú rovnaké úmysly ako ja. Štart sa nachádza nad račianskym amfíkom. Rýchlo sa zapisujem, dostávam kontrolný papier a už aj drvím smerom na Medené hámre po zelenej. Trasa pochodu je poriadna hojdačka – hore na hrebeň sa ide celkovo 5 krát (celkové stúpanie je okolo +1800 m). Prvý úsek je asfaltkoidný, nasleduje kúsok cez lúky na hrebeni a potom strmý zošup pod Dračí hrádok, ktorý v rámci šetrenie času celý zbieham. Potom ešte kus po ceste a som na prvej kontrole, ktorá má byť na Medených hámroch. Ale nie je. Jediný kto ma tu čaká je hafan, ktorý sa lenivo povaľuje v strede cesty. Slnko ešte len vychádza za hrebeňom a v tieni je celkom kosa, hlavne keď som poriadne spotený z behu. Takže čakám iba pár minút a ide sa ďalej.

Nasleduje opäť dementná asfaltka a potom strmý stupák na hrebeň – teraz už po modrej. Obrázok Hneď aj testujem nepremokavosť nových tenisiek – namiesto chodníka sa totiž miestami brodím potokom a bažinami. Konečne hore a potom už parádny lesný beh na Biely kríž. Tam je ľudoprázdno, len bufetári vo Včelíne dačo riešia. Pokračujem po žltej po asfaltke smerom na Svätý Jur – Neštich. Kúsok pod tými meteorologickými haluzami nastáva prvá krízová situácia – lesníkom sa podarilo rozbombardovať celú cestu aj okolie a pri pokuse dostať sa cez toto peklo zapadám skoro po členky do bahna. Nasledujúcich pár minút preklínam tie svine zelené a venujem sa odbahňovacím aktivitám. Slnko počas dlhého behu ku hradu Biely kameň začína už slušne pripekať, a to je len 9 hodín. Ďalšia kontrola sa nachádza na mieste konania legendárneho Svätojurského rámusu ... nech odpočíva v pokoji. 5 minút oddych, vyklepať boty a znova hore, tentokrát na Košarisko vzdialené podľa značky také 2 hodiny.

Obrázok To už mám vyrátané že ideálny čas je všetko deleno dvoma plus pár minút navyše, aby som v pohode stihol večerné povinnosti v Trafenej husi. O chvíľu predbieham veterána, ktorý si to šliape rovnakým smerom ako ja, ale keďže na štarte som ho nevidel, nezdá sa mi podozrivý. Kontrola sa nachádza kus nad Košariskom, nie priamo na križovatke značiek a predstavuje ju jeden mountainbiker rozvalený pri chodníku. Keďže to je vlastne ten istý chlapík, čo mal pečiatkovať aj na Medených hámroch, fasujem dodatočne aj prvú pečiatku. A ide sa ďalej. Krátky zbeh na Košarisko a potom už je tu najobávanejší úsek, teda aspoň pre mňa: Košarisko – Kozí chrbát.

Skutočnosť prekonáva všetky moje očakávania. Chodníky sú totálne rozmlátené od traktorov,Obrázok   lesy zdevastované, veľa úsekov je zahádzaných odpílenými konármi a bordelom z ťažby dreva. A motorová píla vrčí z lesa v kuse... Rýchlo ako to len ide prekonávam tieto miesta a vychádzam na červenú značku – Kozí chrbát. A zrazu vidím TOHO veterána, ako si to hasí na odbočku do Limbachu. Vravím si - wtf, to je snáď sám Emil Zátopek? Keď ho predbieham, nenápadne sa pýtam že či on tiež ide ten pochod. Vraj áno. Na otázku ako ma predbehol, keď ma nepredbehol, sa mi dostáva vysvetlenie: Viete, tam za tou kontrolou, tam bola taká lesná cesta... Cheater!!! Kašlem na neho a nasadzujem na šprint do Limbachu. Tam kontrola opäť žiadna, tak si len fotím rozcestník na nádediní a nádedinie (môže mať dedina námestie?), aby ma v cieli nepodozrievali z optimalizácie. Chvíľa oddychu na lavičke, dve tatranky s icetea a ide sa ďalej – už posledný raz hore na hrebeň.

Obrázok Výstup na Tri kamenné kopce je v poludňajšom teple dosť zničujúci, normálne mám strach, aby som v apríli nedostal úpal. Na Troch kamenných kopcoch už kontrola je – pohodový chlapík, ktorý mi hneď aj ulieva domáce červené. No to sa bude bežať :-) Čaká ma ešte približne 10 km na Biely kríž po notoricky známej červenej. Vypínam myslenie a drvím ... Somár kde sa brodím miestami vo zvyškoch snehu ... Kozí chrbát podruhé ... Salaš podruhé ... prekonanie tradičnej megamláky ... posledné dva kopce ... bažina ... asfaltka ... divé svine ... a cieľ. Asi tak.

Na Bielom kríži je cca milión ľudí a ja nevidím nič čo by sa na ten cieľ podobalo. Sadám si teda na peň a asi po 10 minútach ku mne prichádza chlapík v štýle oldschool turista a upozorňuje ma na ďalšieho chlapíka, že tam je cieľ. Ešte len lepia na strom papier, asi som tu moc skoro. Dostávam diplomčok, za dva deci bieleho domáceho a je po paráde. Po menšej pauze schádzam ešte dole do Rače a finito. Trafená hus už čaká...