Choď na obsah Choď na menu

Nízkotatranská stíhačka 2010 očami organizátora

15. 7. 2010

Prvý, teda vlastne nultý ročník NTS bol pomerne komornou akciou, ktorej som sa navyše zúčastnil ako člen súťažiaceho družstva s minimom organizátorských aktivít počas trvania pretekov. Tento rok mi však čičmanská zabijácka zjazdovka (resp. moja blbosť) spoľahlivo vybavila miesto organizátora na plný úväzok. Takže hor sa do toho!

Deň prvý – piatok

Budík o pol piatej ma kruto katapultoval z postele po troch hodinách spánku na bratislavskú hlavnú stanicu, ožívajúcu ruchom pohoďákov a iných to okarimatkovaných indivídúii. Potešilo ma stretnutie s Braňom a Maťom, ktorí sa zúčastnili už minulého ročníka NTS a ani teraz v hanbe neostali. Aspoň nebudem cestovať sám.

Cesta Horehroncom na Červenú skalu ubehla ako vždy – pomaly. Nad stanicou sme si chvíľu počkali na bus do Telgártu. Potláčané záchvaty rehotu vo mne vyvolal rozhovor Braňa a Maťa s mladým miestnym indiánom, ktorý sa zaujímal, či sa chystáme na turistiku a dokonca či aj na hrebeň. Na to sa nám dostalo ponaučenia, že sme mladí a máme si šetriť nohy, a že on už tu žije 10 rokov a hore ho nikdy ani nenapadlo ísť. Vzhľadom na to, čo na chalanov čakalo už na ďalší deň, vskutku dôležitá rada do života.

V Telgárte sme sa rozdelili, ja som zamieril do školy, chalani na vybavené ubytko. Teta riaditeľka a zástupkyňa boli veľmi ochotné, dokonca ani podmienky na škole vzhľadom na plánované maľovanie neboli až také bojové, ako som sa obával. Vycapil som zopár cedulí, aby ľudia nestepovali pred bráničkou a vybral som sa do Horehronskej kúrie, čo je najlepšia a zároveň jediná reštikopizzerka, ktorú v Telgárte poznám. No a keďže sme v tom Telgárte, tak najlepšie je dať si Cigánsku pizzu, mňam. Ešte rýchly nákup v miestnych potravinách, ktoré sú permanentne v obliehaní počerných spoluobčanov. Krátky dialóg v obchode:

Decko vonku: „Uaaaaaaaaaaaaaaa!!!“

Nakupujúca mamička (počerná, samozrejme) pri pokladni: „Nereeeev tyyy k.....ooot!!!“ 

Predavačka nakupujúcej mamičke: „Fuuuuj, ako to rozprávaš!“

Prví stíhačkychtiví ľudia sa začali zjavovať pri škole až podvečer, ešte pred nimi kráľovoholská úderka Robo (už tradične na jednostopovom motorovom tátošovi), Koťka a Pagi. Čakal ich totiž ešte malý večerný výlet s tisícmetrovým prevýšením a nocľah v predsienke vysielača, aby tak mohli ráno plní síl a s úsmevom na tvári odolávať očakávanému prívalu na kontrolnom stanovišti č.1 (to sme sa tento rok rozhodli výrazne posilniť, aby nám ľudia v plnom rozbehu chudáka kontrolóra nebodaj omylom neudupali). Večerný brífing s predprezentáciou sa musel žiaľ presunúť na ráno, keďže papiere sa kvôli zápche za Bratislavou nachádzali kdesi veľmi neurčito na trase Senec – Telgárt. Ľudia sa tak mohli naplno oddávať radostiam v podobe „poslednej večere“ v kúrii, alebo družnej debate so spolustíhačmi o zajtrajších strastiach. Škola postupne utíchla, akurát zvonka sa ozývalo vytrvalé zavýjanie nachniapavajúcich sa miestnych spoluobčanov...

Deň druhý – sobota

Noc sa príliš nevydarila, po krátkom spánku som sa zobudil ako mechom udretý. Čakalo nás chystanie prezentácie a štartu. Van odparkovaný na školskom dvore sme obalili bannermi, pripravili lavice, papiere, visačky na batožinu atď. Prezentáciu sme sa snažili zvládnuť tak, aby štart bol o plánovanej siedmej hodine, čo sa nám s odretými ušami aj podarilo. Kontroly povinnej výstroje dopadli uspokojivo, aj keď sa našla aj nejaká tá mapa Nízkych Tatier z rokov pomerne dávno minulých. Krátko pred siedmou Ľubo pozdravil účastníkov, odovzdal im pozdrav od NAPANTu (v zmysle nerobte bordel) a zakrátko už horda nažhavených ľudí mierila na začiatok uličky vedľa školy na štart. Niekoľko sekúnd po siedmej hodine sa ozval ohlušujúci výstrel z pištole a masa ľudí sa pohla vpred, za niektorými iba ohnivá čiara. My sme si vydýchli, ďalšia dôležitá časť roboty bola za nami.

Spratali sme veci zo školy, ja som sa s batohom napratal do Bendžovho auta k asi 150 litrom vody a vyrazili sme na Priehybu. Ľubo, Soňa, Mišo a Nora mali za úlohu napchať van batožinou a poľahúčky sa presunúť na Čertovicu.

Na sedlo Priehyba (kontrolné stanovište č.2) sme sa dostali s veľkým predstihom, takže sme mali možnosť sa v pokoji pripraviť na medzipristátie prvých stíhačov. Štefan Daňo a Jozef Homola sa zjavili krátko po desiatej, teda 3 hodiny po štarte z Telgártu (normálny turistický čas je cez 7 a pol hodiny) a od tej chvíle už vedenie nepustili z rúk. Za nimi dorazili českí borci Maťo Závodník s Robertom Šamonilom, ktorí odštartovali pre nás kolotoč pečiatka-čas-ionťák-fotka-voda-kamera-ionťák-pečiatka-fotka-čas... Nápor stíhačov ustal až pred poludním, keď už slnko pálilo ozaj nemilosrdne a každú voľnú chvíľu sme radšej zaliezali do miniatúrneho tienika. Po vybavení posledného družstva (aj za pomoci mobilu, keďže chalani sa tak trochu roztrhli, čo nás príliš netešilo) sme naložili zvyšky proviantu a všetky odpadky do auta, a aj s dvoma novými pasažiermi sme sa spustili dole do Heľpy. Ešte krátka zastávka v Beňuši, kde sme odovzdali na lesnej správe kľúče od závory a mohli sme sa vydať na Čertovicu.

Na Čertovici sme našli hlavný oddiel kontrolórov aj s autom rozložený na parkovisku nad motorestom. Družstvá sa pomaličky trúsili z lesa a veru na niektorých bolo vidieť, že úsek Priehyba – Čertovica ich psychike príliš neprospel. Väčšina volila zastávku vo vyžieráku, ktorý si stihol toto popoludnie vďaka „ochotnej“ obsluhe opäť o čosi viac zlepšiť svoju povesť. Nás však už začal zaujímať boj o postupové miesta, ktorý nakoniec nebol až taký dramatický, ako sme čakali. Zo štartového poľa sa pomerne jednoznačne oddelila postupujúca skupina, ktorá pokračovala v ústrety večeru na Lajštroch.

Spolu s Bendžom sme Priehybu opustili ešte pred príchodom posledných dvojíc, aby sme sa za svetla stihli presunúť na Donovaly. Ja som po ceste vyskočil v Korytnici – kúpeľoch a so súmrakom som v rámci kripelturistiky vyb... vyšiel do Hiadeľského sedla. Po ceste sa ma partia totálne nachniapaných mládežníkov snažila stiahnuť na ich chatovicu, ale zbavil som sa ich s tým, že sa na jednu zastavím po ceste späť. Za toto neurčité vyjadrenie sa mi dostala pádna odpoveď – ukázali mi holé pozadie. Pod hrebeňom som si potom mohol vychutnať farebný západ slnka.

V Hiadeľskom sedle som našiel kontrolórov v turistickom prístrešku. Na noc sme rozložili oheň a za rôznych zábavných aktivít sme čakali na prvý tím. Ten sa objavil pred jedenástou hodinou, rovnako ako na Priehybe ťahajúci za sebou českú dvojicu, strácajúcu iba 16 minút. Tešili sme sa, že záverečný boj o prvé miesto bude ešte poriadne dramatický, nešťastná strata kurzu v lese nad Donovalmi však českú dvojku odsunula po dvojhodinovom blúdení až na piate miesto. Miernemu kufrovaniu sa nevyhli ani niektoré tímy schádzajúce z Prašivej, našťastie to všetci nakoniec zvládli v relatívnej pohode. Ako tretí na kontrolu došli Maťo Slivka s Janom Pristachom, kráčajúci nakoniec za obhajobou minuloročného druhého miesta.

Deň tretí – nedeľa

Po ďalšej českej dvojke Jára Hrabica – Pavel Dvořák nasledovala dvojhodinová odmlka, počas ktorej osadenstvo prístrešku postupne zaľahlo k ohňu a pod strechu. Ja som v stave polovedomia klepal kosu a čakal na ďaľšie obete rekreačnej turistiky. O štvrť na štyri došli spolu dvojice Okruhlica-Ondričko a Frank-Trgiňa. Prvé zmiešané družstvo sa objavilo s ranným brieždením – Brigita Albertová a Vlado Klika, nemilosrdne prenasledovaní Miladou a Michalom Klapkovcami. V kategórii zmiešaných družstiev bol preto záverečný boj o víťazstvo napínavý a víťazov od druhého tímu delilo nakoniec len niečo cez 10 minút.

S ranným svitaním som si pobalil svojích 5 švestek a vybral sa do cieľa. To, že omylom nemám so sebou žiadnu vodu, som zistil až keď som bol za Kozím chrbtom, paráda... Parádne boli ale hlavne ranné výhľady z Kozieho chrbta na naše nekonečné hory kúpajúce sa v lúčoch slnka vyliezajúceho nad hradbu Nízkych Tatier. Po ceste cez rozľahlé lúky ma ešte predbehli zo dve družstvá, ktoré som v nadzvukovej rýchlosti ledva stihol zachytiť na kameru a foťák. Cez rozbordelený les nad Donovalmi (kvôli miestami pofidérnemu značeniu sa chalanom skutočne nedivím, že tu v noci zablúdili) som sa nakoniec aj ja prepracoval do cieľa, kde som asi vyzeral horšie, ako mnohí z pretekárov...

Koniec dobrý – proti minulému roku nakoniec dorazil na Donovaly vyše trojnásobný počet tímov, najlepší čas z nultého ročníka sa víťazom v mužskej kategórii Štefanovi Daňovi a Jožovi Homolovi podarilo zraziť o vyše 3 hodiny. V kategórii zmiešaných družstiev sa čas víťazného tímu Brigita Albertová-Vlado Klika dostal tesne nad hranicu 23 hodín, teda dvojhodinové zlepšenie oproti roku 2009. Budúcoroční stíhači tak majú latku nastavenú. My organizátori sa na nich srdečne tešíme a vynasnažíme sa, aby sme podujatie kvalitou posunuli opäť smerom nahor. Do videnia v Telgárte o rok.