Choď na obsah Choď na menu

Prechod Kamennej brány

29. 11. 2009

Kamenná brána je skalnatý hrebeň v Malých Karpatoch, ktorý sa tiahne medzi cestou smerom na Pezinskú Babu (konkrétne od miesta so zvučným pomenovaním „Vajčatý“) a skalami Troch jazdcov. O jej organizovanom prechode som sa náhodou dozvedel vo vývesnej skrinke častianskeho turistického klubu. Keďže sa nám však z rôznych dôvodov nepodarilo zúčastniť tohtoročného prechodu, s Dušanom sme sa rozhodli, že si trasu skúsime individuálne.

Obrázok V nedeľu ráno nás rozospatých autobus vyklopil na zastávke „46. kilometer“ (posledná zastávka SADky pred Babou). Po zelenej značke sme sa vybrali k poľovníckej chate Rybníček. Po ceste sme trochu blbo odbočili, našťastie sme to skoro zbadali a za necelých 20 minút sme už študovali v mape miesto kde sa máme vydať na hrebeň. Kolmo na asfaltku za chatou a hore do kopca cez les viedol nezreteľný chodník, tak sme sa vybrali ním a zakrátko sa nám už ukázali aj prvé skaly. Zatiaľ sme si z nich robili skôr srandu – v podstate to boli kopy kamenia cez ktoré sme skákali a preliezali. Počasie typicky jesenné – hustá hmla pridávala lesu tajomnú atmosféru a nám problémy s orientovaním sa v ňom.

O kúsok ďalej po prekrižovaní malej lúčky Obrázok sme narazli na ďalšie skalisko, tentokrát už poriadne. Hore to šlo cez malú šmykľavú platničku, dole však približne päťmetrovou kolmou stienkou. Lezecká rozcvička na úvod... Z bočnej strany sme potom na skale našli aj zo tri vyistené cesty s označením obtiažnosti. Nasledoval normálny lesný úsek na vydýchanie a potom to už  začalo. Skalné hradby sa zdvihli z hrebeňa, a tentokrát poriadne. Takto sme si to predstavovali. Na úzkom Obrázok hrebienku a hlavne pri občasnom zliezaní sme si mohli naplno vychutnať kombináciu vlhkej skaly a mazľavých machov, lišajníkov a  ktoviečohovšetkého ešte na jej povrchu. Po takomto zelenom sajrajte som sa teda na trenie liezť nikdy ani len nepokúšal. Navyše bolo treba dávať pozor aj na uvoľnené kamene. Varovania o trojkovom lezení, ktoré boli v onej vývesnej skrinke, sa ukázali byť celkom opodstatnené. Pri tom všetkom sme si však pripadali aj dosť smiešne – keby nás tak niektoObrázok videl, ako sa štveráme po skalách, kým dole sa dalo ísť pohodlne lesom, asi by si myslel že sme dostali víkendovú priepustku z dobre známeho pezinského ústavu.  

Hore...dole...hore...dole... Najvýživnejším miestom celej túry bola asi 10-metrová stena, ktorou bolo treba zliezť na naklonené ostrie hrebeňa. Tu už to bol Obrázok ozajstný adrenalín – prípadné pošmyknutie by náš totiž poslalo minimálne na Kramáre. Aj túto nástrahu sme však zdolali bez pohromy a po asi dvoch hodinách na hrebeni sme dosiahli kríž, pri ktorom sme sa čoby hrdí dobyvatelia odfotili Dušanovým mobilom. Ešte nejaké tie balvany a ocitli sme sa späť na pevnej zemi.

Otázka však bola, že kde. Našli sme síce tabuľku „Kamenná brána“, ale nebol som si celkom istý, ktorým smerom sú Traja jazdci. V lese bola hmla ako v práčovni a nejakom rozhľade sme mohli akurát tak snívať. O kus ďalej sme narazili na zelenú značku a tá naše pochybnosti vyriešila – doviedlaObrázok nás rovno ku Trom jazdcom - kultovému miestu bratislavských (horo)lezeckých kurzov. Tentokrát sme tu napriek vynikajúcemu počasiu stretli iba jedného týpka v trenkách  a oldschoolových vibramoch – asi nejaká nová kategória lesného behu... Na Zochovu chatu (presnejšie povedané Modru – Piesok, keďže po žiadnej Zochovej chate tu už niet ani pamiatky) sme nahodili ostrejšie tempo – bus nám šiel akurát o hodinku. Na Veľkej homoli (709 m.n.m.) sme sa príliš nezdržovali aj napriek dychvyrážajúcim výhľadom. Cestou dole sme stretávali zväčša iba vyfintených turistov, proti ktorým sme s našimi zablatenými botami, nohavicami a hlavne ušpinenými rukami vyzerali ako dvaja bezdomovci. Aspoň bolo vidieť že kto je a kto nie je h.... Na Zošku sme to nakoniec stihli v pohodičke aj s 20-minútovou rezervou, ktorá padla akurát vhod na jeden správne orosený Budvarčok. Športu zmar!