Choď na obsah Choď na menu

Prelet cez Vtáčnik

7. 9. 2011

Ponitrianska magistrála. 105 km pohoriami Tribeč a Vtáčnik, ktoré mi nedávali pokoja. Až do tej miery, že som došiel k záveru, že táto trasa by mohla byť vhodná na uspokojovanie sadistických chúťok a na trápenie ľudí rekreačnou formou turistiky.  

Začiatkom septembra, keď už bola P100 za dverami, som sa rozhodol vybrať na inšpekciu a prekontrolovať, či je vo Vtáčniku stále toľko krvilačných medveďov, či studničky nevyschli a či tam lesníci ešte nechali aj nejaký ten les.

Ranný rýchlik do Prievidze s obligátnym nealko pivkom, bagetou a novinami, potom prestup v Prievidzi... Tu som mal šťastie, pretože na nástupišti autobusovej stanice si ma spolu s ďalšími ľuďmi odchytil chlapík prevádzkujúci súkromnú dopravu a za ľudovú cenu 1 EUR a polovičný čas nás hodil do Handlovej. Keď som spočiatku nechápal, čo myslela teta na nástupišti vetou „Idem ja tou strelou“, po opustení Prievidze keď ujco hodil na plyn tehlu mi to zaplo.

V Handlovej bolo živo. Na námestí sa práve konali regionálne dni baníkov, takže nechýbali stánky, muzika a zľahka intoxikované indivíduá (bolo už 10 hodín). Ja som sa najprv vybral kúsok do mesta splniť prvú časť pracovnej cesty, t.j. nájsť Relax centrum v Handlovej, kde bude cieľ stovky. S menšími problémami sa mi to podarilo, takže som sa veselo mohol vybrať v ústrety Vtáčniku. Značka ma vyviedla z Handlovej (na konci jemne počernejšou ulicou) a po panelovej ceste do lesa pod Veľký Grič. Po celú cestu som stretával tabule náučného chodníka s banskou tematikou, pekne spravené. Okrem toho ma potešil aj prameň s nápisom „Informácia pre blbcov, neničiť!“ Samotný stupák na Grič dal poriadne zabrať, je to strmé a chodník je pokrytý suťou. Odmenou však boli, ako inak, nádherné výhľady z Veľkého Griča - vidno bolo viacero pohorí vrátane Veľkej Fatry s Krížnou a Štiavnických vrchov s vyčnievajúcim Sitnom.

Po občerstvení a vysušení prepoteného trička som sa vydal ďalej príjemným chodníkom, pohodu zo slnečného dňa kazili iba výsledky práce pilčíkov naokolo... Okolo kaplnky pod Gričom (toto bude v noci čo sa týka orientácie skutočná lahôdka) som sa cez lesy s jedinou zastávkou na doplnenie vody v prameni Kanie studne prepracoval až na Vtáčnik (ten záverečný strmák je fajnový). Na vrchole a okolo bolo ľudí a ľudí, nejaká slovanská pagan folk metalová skupinka tam meditovala pri fľaši a píšťalke, miestna mládež sa rozvaľovala po skalách, v stane niečo riešili technici mobilného operátora... Pôvodne som tu chcel spať (niesol som celtu, spacák a karimatku), no ale keď som videl tú masovku... Chviľu som posedel. Potom som otvoril batoh. Potom som z neho vybral bandáž... Mal som zhruba 3 hodiny aby som sa dostal do Veľkého Poľa a chytil stop do Žarnovice na milovaný Horehronec.

Za Vtáčnikom je terén viac-menej rovina s menšími stupákmi a klesákmi, takže som tu prvý krát po takmer dvoch rokoch mohol sprobovať trojštvrtinové push the tempo. Za hodinu som preletel cez Kláštorskú skalu a Rúbaný vrch (pri zostupe sa mi už trocha podlamovali nohe)  na Tatru. Po ceste som stretol len dvoch ľudí a žiadnu zver. Na Suchej hore som toho už mal celkom dosť, tempo sa spomalilo. Čakal ma ešte poriadne klesanie do sedla pod Rajtokom (tu som navyše trochu blbo odbočil a musel sa štverať s nadávkami späť do kopca). Postupne som preklínal batoh, zbytočný spacák, zbytočnú celtu. Celkom by mi stačili 3 horalky a litrová fľaša...

Nakoniec som v lúčoch zapadajúceho slnka vyšiel na lúky a samoty nad Veľkým Poľom – idylka na pohľad aj pre nohy. Ujko presekávajúci kriaky sa ma po ceste opýtal, či bol medveď. No ako na protiveň – zasa nič. Do Veľkého Poľa som došiel po siedmich hodinách chôdze slušne zmordovaný. Na zastávke som sa len jedným očkom pozrel, či nejakým zázrakom ešte nejde bus (samozrejme nič). Ešte som poradil dákemu Nemcovi, čo tam márne čakal, a odpratal som sa s batohom na druhý kraj cesty stopovať. Neviem ako je to možné, ale aj druhý krát mi tu prialo šťastie - zastavilo mi už piate auto. Chalanisko síce išiel len do Hámrov, ale nakoniec ma s naplno vypeckovanými Horkýže Slížmi hodil až ku motorestu v Žarnovici. Po ceste som na múre zbadal nápis, ktorý sa mi zdal k dnešnej túre celkom výstižný: "Fuck the system!" Zvyšný čas do odchodu som strávil krívaním na stanicu a miernou úpravou do civilizovanejšej podoby. Cestu domov som samozrejme prespal.