Choď na obsah Choď na menu

Špačinská stovka 2009

24. 8. 2009

Špačince, 23. august 2008, 01: 30 hod, cieľ... UŽ NIKDYYY!!!

Melčice, 22. august 2009, 07:00 hod, štart... Človek je skrátka tvor nepoučiteľný...

 

Tento rok to bolo s diaľkáčmi naozaj biedne. Trnavská stovka pre chorobu nič, Teslácka stovka – šetrili sme sa na stíhandu, Nízkotatranská stíhačka ostala nedokončená. Takže všetky dobré predvsazatia z minulého roka ohľadom špačinskej stovečky museli ísť stranou. Pokrok proti minulému roku bol však v tom, že tentokrát sa podarilo vytvoriť dvojčlenné družstvo s kamarátom Vladom, s ktorým som šiel v teame aj na stíhačke, a tak zabrániť prejavom šialenstva z dlhotrvajúcej samoty .

 

ObrázokPodobne ako minule, aj teraz sme sa na štart do Melčíc dopravili osobákom. Čo ma prekvapilo bol počet ľudí vo vlaku, ktorí očividne smerovali tiež na túto akciu. A to ešte po ceste pristupovali ďalší a ďalší. Na štarte sa tak zišlo cez 70 účastníkov, čo bol proti minulému roku poriadny skok. Dostali sme kontrolné papieriky, frťánek slivky na naštartovanie a po krátkej zastávke v potravinách sme nakopli motory a nabrali smer do Hradnianskej doliny. Počasie napriek všelijakým predpovediam bolo zatiaľ ako stvorené na podobné akcie.

 

ObrázokCez dolinu a nejaké tie serpentínky sme sa prepracovali na hrebeň Dúžnikov a následne cez Tlstý a Melčický vrch na Kykulu, kde sme vstúpili na územie bratří Čechú. Prvá kontrola bola na chate Valmont pod Mikulčiným vrchom. Pečiatka, napiť a ide sa ďalej. Už ráno sme sa dohodli, že pôjdeme po červenej, aby sme sa tak vyhli Lopeníku a strmáku na Javorinu. Tak sme aj urobili a po asfaltke pokračovali ďalej, kým za nami ľudia väčšinou odbočovali na zelenú značku. Cesta po červenej bola spočiatku v pohode, keďže sa nám otvárali krásne výhľady na všetky strany, ale postupne tých 22 km v kombinácii s teplom a tvrdým povrchom začalo tak trocha nudiť. Po prekonaní megalúk nad Březovou a Drahami sa cesta konečne začala tváriť akože smeruje na Javorinu, tá bola však ešte ďaleko.

 

Obrázok Prvých pár ľudí (okrem autíčkárov) sme stretli až kúsok pred Javorinou, väčšinou na nás pokukovali kam sa tak ženieme. Ešte krátky výšľap a ocitli sme sa pod monstervysielačom na vrchole. Nanešťastie kontrola nebola tam, ale na Holubyho chate, takže sme si k nej pekne museli zísť zase kus dole. Riadna diskriminácia oproti zelenej... Pred chatou bola kopa ľudí, dokonca sa nám podarilo dobehnúť aj Maťa, s ktorým sme sa stretli už v júli v Nízkych Tatrách. Kofola len tak zahučala, s ňou zopár salámrožkov. Okrem toho sme dostali aj bonus v podobe frťánku ohnivej vody.

 

Postupne sa však začali kopiť oblaky a na zostupe z Javoriny už sme chvíľami hádali, či to bolo len lietadlo. K zostupu asi len toľko, že je nekonečný, tak sme sa aspoň zabávali imitovaním chodeckého štýlu z MS v atletike. Pred Jurášovou lúkou sme sa trochu zakecali a odbočili naľavo, našťastie sme to hneď zbadali a cez pozemok chalupy s nachniapavajúcimi sa ľuďmi sme prešli späť na červenú značku. Postupne sme sa prepracovali do civilizácie, resp. dediniek pred Myjavou, kde okrem otravných psísk potešili aj stromy ovešané slivkami, čo značilo že bude tento rok z čoho páliť.

 

Obrázok Do Myjavy po asfaltke (tento typ povrchu sa nanešťastie až do cieľa nemení) sme dorazili vcelku v dobrom čase, akurát počasie vyzeralo stále viac na dážď. Na kontrole sme opäť dobehli Maťa a od kontrolórov vyfasovali nové palivo v podobe vodovodky. Ešte nákup v žltočervenej búde, kofolka a mohli sme pokračovať do Brezovej. Nad Myjavou sme už videli, ako za nami prší a keďže vietor nám fúkal do chrbta, všetko bolo úplne jasné. Postupne začalo mrholiť, tak sme na opustenej zastávke MHD vytiahli aj vercajg do dažďa. Pred Brezovou na ďalšej zastávke sme opäť stretli Maťa, ktorého riadne trápila poranená a odratá noha. Tu nás raketovým tempom a bez odzdravnia predbehli dvaja týpci, ktorých sme neskôr premenovali na SADkárov (neviem prečo, ale pripomínali  Obrázok nám šoférov vidlibusov). Ich náskok sme poľahúčky zlikvidivali v Brezovej, no ale potom sme sa museli uchýliť na autobusák a následne do miesneho pajzlu, lebo vonku sa husto rozpršalo a čo robia mokré tenisky s chodidlami nám bolo dobre známe.

 

V krčme bolo veselo. Partia cigánov tam clivým hlasom vyspevovala myjavské ľudové piesne (šenkárka sa sťažovala že sa jej tam nachniapavajú už od rána) a keď sa konečne odpotácali, pri ďalšom stole vypukol konflikt, ktorý započalo nevinné odpitie piva z pohára spolustolovníka. Chvíľu to vyzeralo na riadnu bitku, šenkárka s jedným miestnym však situáciu dostali pod kontrolu, aj keď hádka o ničom pokračovala až do nášho odchodu.

 

  Vonku sa dážď zmenil na slabé mrholenie, tak sme v pršiplášťoch aj s Maťom, ktorý nás medzitým dostihol, vyrazili do hustnúceho šera, resp. na ďalší dlhý úsek do Dobrej Vody. Po ceste na kopec, kde sa odpája nová červená, nás takmer prevalcoval cyklista, ktorý sa v noci z kopca na mokrej ceste valil BEZ SVETLA. Ani len nezakričal, debil jeden, ešte že si ho Vlado nejako na poslednú chvíľu všimol. Potom už nasledoval iba rovinový úsek dolinou (prisahal by som, že minulý rok tá cesta bola o polovicu kratšia).

 

V Dobrej Vode v krčme bolo ako vždy živo, vedľa prebiehala diskoška (pardon, DNB  party). Od mierne chytenej kontroly sme dostali pečiatky a začali zvažovať že čo s načatým Obrázok večerom. Vlado mal problémy s členkom a pred nami bolo ešte cez 20 km cesty. Keďže však prvý bus šiel až o 5, povedali sme si, že teda do piatej pojdeme pokiaľ to dá a keď tak počkáme v niektorej z dedín po ceste. Postupne sme sa vymotali z kopcov a došli do Dechtíc, kde sme zadelili pauzu na schátranej zastávke. Padla vhod. Odtiaľ do Kátloviec to bolo čo by kameňom dohodil. Postupne však začalo znova mrholiť a práve keď sme si sadali na ďalšiu zastávku, poriadne sa rozpršalo. Ideálne načasované. Zašili sme sa teda pod termofóliu a čakali na zelenú. Našťastie to netrvalo moc dlho a mohli sme kráčať nocou do Dolného Dubového - poslednej dediny pred cieľom. Tu už sa únava hlásila naplno, zodraté a omlátené chodidlá na nálade tiež nepridávali. V Dubovom sme sa dlho nezdržali, lebo každý prechod pauza-chôdza bol stále horší.

 

Posledný úsek nás už ťahala vidina cieľa, ja som mal dokonca fatamorgánu špačinského JRD a stúpil som navyše aj do žaby. Ono bájne JRD sa zjavilo až za posledným kopcom a potom sa dlho nechcelo priblížiť. Zúfalé... Nakoniec sme ale Obrázok predsa len pred štvrtou hodinou rannou prešli okolo tabule ŠPAČINCE a že hurá do cieľa. Akosi som však zistil, že si nepamätám z minulého roka, kde to bolo. Až jeden z kolegov čo nás dobehol nám pomohol. V cieli sme obdržali diplomčok, pivko, aj gulášek bol. Prvý ranný bus do Trnavy šiel krátko pred piatou, takže už o šiestej sa mohli ľudia pred hlavnou stanicou v Bratislave kochať pohľadom na dvoch polovičných invalidov. Športu zmar!

 

P.S. Tento minireport mal byť pôvodne napísaný na Kačíne na lúke, ale radšej som si dal šlofíka s noťasom pod hlavou .