Choď na obsah Choď na menu

Špačinská stovka 2008

24. 8. 2008

Vraj najľahšia a najkrajšia zo všetkých? No veď uvidíme...

      Budík o 3:00 je naozaj krutý. S menšími problémami sa dostávam na hlavnú stanicu obsadenú podguráženými mlaďasmi a rôznymi podozrivými indivíduami. Osobák do Melčíc je poslednou príležitosťou ako aspoň trochu dospať. Polovicu vagóna tvoria turisti a cyklisti smerujúci tam kde ja, takže aspoň sa nemusím báť že blbo vystúpim.

      V Melčiciach na stanici už sa zbierajú turisti a cyklisti v celkom slušnom počte. Tradičná registrácia a o 6.45 bez meškania vyrážam cez dedinu. Aj keď trasa má ísť podľa návodu na použitie po modrej cez kopec, s takými hlúposťami sa tu (asi) nikto neobťažuje a všetci si to hasia rôznymi variantmi na asfaltku ktorá sa s modrou značkou aj tak o kus vyššie spája. Postupne sa cez Hradniansku dolinu a Dúžnik prepracovávam na Kykulu, kde začínajú krásne lúky s lazmi a samotami, a zároveň je tu aj hranica s Českom. Z Kykule po asfaltke sa po 2,45 h konečne dostávam na prvú kontrolu, ktorá sa odohráva pred chatou Valmont. Vzhľadom na to, že ešte mám za sebou len pár kilákov, musím odmietnuť panák borovičky, ktorý je súčasťou kontroly s tým, že na Myjave si potom dám, keď zostane.

      Ďalšia trasa vedie po asfaltke na rázcestie Mikulčin vrch, kde sa núkajú dve možnosti. Buď ísť na Veľkú Javorinu po zelenej cez Veľký Lopeník a Květnú, alebo to zobrať po červenej, ktorá je (vraj) o 4 km dlhšia, ale má tú výhodu, že sa vyhnem výstupu na Lopeník, nasledujúcemu kolená devastujúcemu zostupu, blatistému úseku pod Novou horou a potom aj strmáku na Javorinu. Zelenú trasu som si prešiel pár týždňov dozadu, takže volím radšej červenú. Za Mikulčiným vrchom ma predbieha chlapík v trenkách s ľadvinkou, ktorý má zjavne v úmysle celých 100 km prebehnúť.

      Po dlhom asfaltkoidnom úseku sa dostávam konečne do lesov a lúk s krásnymi výhľadmi na Veľký Lopeník, Javorinu a ešte krajšími na Moravu. Len sa mi začína zdať, že to bude o trochu viac, ako len 4 km nadchádzka - trasa totiž prechádza celým tiahlym hrebeňom Veľkej Javoriny. Začínam pochybovať, či to bol dobrý nápad s tou červenou. Po nekonečnom (aj keď veľmi miernom) stúpaní sa o pol druhej konečne dostávam na Veľkú Javorinu, kde pred Holubyho chatou vyfasujem ďalšiu pečiatku. Keďže s chatou (a hlavne s obsluhou v reštike) mám nedobré skúsenosti, bez pauzy pokračujem ďalej po červenej smerom na Myjavu. Ešte pod vrcholom Javoriny míňam dvoch turistov, ktorí boli mojimi súputníkmi počas Tesláckej stovky. Náhodička...

      Nasleduje zostup z Javoriny na Myjavu, ktorý už dobre poznám od minula. Na Jurášovej lúke si za dunenia punkrockovej muziky z doliny dopĺňam v pumpovacej studni vodu a pokračujem ďalej dolu na Horný výhon. Tam ma poklusom predbieha ďalší sólo stovkár, s ktorým sa dávam do reči. Zisťujem, že to je chalan, ktorý organizuje Lazovú stovku, tak aspoň je o čom počas nezáživnej ASFALTKY na Myjavu kecať. S tou asfaltkou...okrem iného užitočného sa dozvedám, že nič iného už až do cieľa nebude. Tak to je fakt sranda.

      Na Myjave spĺňam sľub z prvej kontroly a dávam frťana vodky (fuuj). Po občerstvení v miestnej Bille a doplnení vody sa pripájam k ďalším dvom účastníkom pochodu a po debilnej ASFALTKE mierime do Brezovej pod Bradlom. Trasa by vlastne akosi mala viesť cez Bradlo, ale dostáva sa mi poučenia, že tadiaľ sa nechodí, lebo je to zbytočná zachádzka.

      V Brezovej dávame pauzu v obľúbenej a overenej krčme na autobusovej stanici. Ďalej ASFALTKA smeruje po starej červenej do Dobrej Vody. Opäť by sa to dalo ísť aj po novej červenej, ale že načo... Aspoň kvôli tým dvom cintorínom. Takto za hustnúceho šera pokračujeme nekonečnou dolinou. Navyše začína celkom výdatne mrholiť. Dosť dlho rozmýšľam či si dať vetrovku a nakoniec, keď sa mi ju podarí vyhrabať zo spodku batoha, tak prestáva pršať. Grrr...

      Do Dobrej Vody prichádzam už celkom slušne zmordovaný. V miestnej krčme práve prebieha country diskoška, tak radšej na terase konečne dávam pivec. Stretávame tu aj ďalších dvoch stovkárov, s ktorými už za tmy potom pokračujeme po ďalších asi 18 km ASFALTKY až do cieľa. Keď chcem vstať od stola a ísť, zisťujem, že to akosi moc nejde...

      Cestou po ASFALTKE sa rozvíja zaujímavá debata, že kto má koľko odbehnutých maratónov a prejdených stoviek, a ja nestíham. V Dechticiach v krčme dávame ešte jednu pauzu, ktorá má aj alkoholickú vložku, keď sa na stole zrazu objavuje rum a bororo. Ďalšia cesta je však už (aspoň pre mňa) úplným utrpením. Šmatlem jak postihnutý a tempo ktoré chalani furt udržujú sa mi darí držať len vďaka myšlienke, že keď mi zdrhnú, pôjdem po nočnej ASFALTKE sám až do cieľa. Alebo nepôjdem...

      Cez Kátlovce sa dostávame do Dolného Dubového. Cesta po ASFALTKE už začína byť vďaka dosť hustej premávke celkom nepríjemná, hlavne keď idú proti nám autobusy. To už dávno zabúdam na to, že som chcel dojsť do cieľa pred polnocou. Za Dubovým kríza vrcholí a keby to nebolo už len 6 km do cieľa, tak to určite vzdám. Nakoniec ale predsa len prechádzam okolo tabule ŠPAČINCE. Ešte nejaký ten kilák okolo smradľavého JRD či čo to bolo a pred pol druhou konečne prichádzame do cieľa, ktorý je v bufete miestneho kulturáku. Fasujeme záverečné pečiatky a diplomy, ale mojou jedinou myšlienkou je si niekde ľahnúť, kým to so mnou nesekne. Nakoniec si vyrábam posteľ z 8 stoličiek v sále kulturáku a upadám do bezvedomia. Spať sa dá len chvíľami, lebo hneď vedľa sa popíja a miestami niekto nadrbaný vpadne aj do sály.

      O pol piatej ma budí jeden zo súputníkov - vraj ide sa na bus. Dobrý vtip - to s tým chodením. Tých 200 či 300 metrov na zastávku je úplná katastrofa. Keď potom krívam cez trnavskú a bratislavskú stanicu a mesto, ľudia na mňa pozerajú podozrievavými pohľadmi. Veď pohoda...krívačka.

 

Obrázok