Choď na obsah Choď na menu

Trnavská stovka 2009

8. 6. 2009

O účasti na akcii Trnavská stovka som uvažoval už od minulého roka. Vtedy sa mi však do termínu votreli štátnice. Tie som totiž mal mať hneď na druhý deň po akcii a nedovolil som si riskovať odpovedať na dôležitej skúške zdemolovaný ako hovado.

Na tohtoročné 36. vydanie som sa však tešil a bol som naň hádam pol roka dopredu dohodnutý s ďalšími kamošmi z TK Filozofu – s Mišom a Radom. Rado po absolvovaní predošlého ročníka povedal – „To bolo hovno.“ (podotýkam, že to bola prvá stovka, na ktorej sa zúčastnil) – tak som si vravel, prečo nie? Tento rok ho však neznáma choroba vyradila z prevádzky a preto sme sa 6.6. stretli pri bratislavskej hlavnej stanici len ja a Mišo.

Keďže som bol na TT stovke po prvýkrát, priniesla mi poznatky, ktoré by som rád zhrnul na úvod v praktickom slovníčku. Ak sa mýlim, opravte ma, no vychádzam z toho, čo som videl a počul.

 

Prvý júnový víkend sa totiž  každý rok konajú pravdepodobne dve akcie:

Trnavská stovka – štreka z bratislavskej hlavnej stanice do Brezovej pod Bradlom, ktorú absolvujú Stovkári po vytýčenej trase – t.j. po červenej značke, s výnimkou úseku Brezinky – Buková, ktorý sa ide po zelenej značke.

Trnavský podvod – výlet z bratislavskej hlavnej stanice do Brezovej pod Bradlom, ktorý absolvujú tzv. „stovkári“ po trase skrátenej rôznorakými spôsobmi – od traverzu Taricových skál cez zvernicu, či okašľania Vápennej až po obídenie Klokoča po zvážnici (odpozoroval som len tieto skratky, iste je ich oveľa viac).

S Mišom sme sa rozhodli absolvovať akciu č.1 - Trnavskú stovku.

 

1. časť – Z bratislavskej hl. stanice na Pezinskú Babu

Ráno som zbalil starú baterku so slabými baterkami, kúpil som si na pumpe tri bagety a Red Bull, keďže som si nič iné nestihol pripraviť a letel som na stanicu.

Na štarte o turistov veru núdza nebola a to aj napriek tomu, že predpoveď počasia bola mizerná. Zrejme už všetci rozumní turisti podobne ako aj my zistili, že objektivita predpovedí počasia neprevyšuje objektivitu televíznych novín (čo sa počas dňa aj potvrdilo). Asi aj preto sa ich tu zišlo, no, podľa môjho odhadu hádam aj 350. Ja som prišiel na štart 6,15 a dostal som číslo 189. 

 

Obrázok

Na štarte

 

Už od začiatku sme s Mišom začali v dobrej nálade tvrdo a nekompromisne drviť. Šli sme len s jednou nútenou prestávkou na Bielom kríži, kde bola na kontrole strašná rada, spôsobená nadmerným počtom účastníkov. Smerom na Babu sme si dali predsavzatie, že každého kto sa pred nami objaví, predbehneme – samozrejme okrem tých, čo predbehnú nás. Podľa tohoto predsavzatia sme aj drvili. Predbehli nás dvaja bežci, ale ináč sme tempo mali primerané akcii, aspoň tak sa nám zdalo.

Na Troch kamenných kopcoch bola druhá kontrola, no oddych sme si dopriali až na Pezinskej Babe – dovolili sme si posedieť škandalóznych 9 minút. 

 

Obrázok

Kontrola na 3 kamenných kopcoch

   

Obrázok

Mišo na Pezinskej Babe

     

Obrázok

Obaja sme mali na nohách naše obľúbené rozpadnuté šmatlane, čo majú za sebou Duklu-Devín a veľa-veľa iného

 

2. časť – z Pezinskej Baby do Bukovej

Zožrali sme čo organizmus pýtal a drvili sme ďalej príjemným stupákom na Čmelok. Čakala nás najdrsnejšia časť cesty s najväčšími prevýšeniami.

Najbližšiu studničkovú pauzu sme si dali na Čermáku pri ďalšej kontrole. Tu Miša začali podozrivo bolieť šľachy a smerom na Taricové skaly sa mu dosť ťažko rozbiehalo. Napriek tomu nepovolil a nezaostal viac ako dve minútky. Postupne sa však tento stav zhoršoval a pred klesákom do Sološnickej doliny mi oznámil, že reálne uvažuje o zakončení akcie po výstupe na Vápennú. 

 

Obrázok

Mišo na rohu zvernice a jeho smutné nohy

 

Zostup do doliny mal mimoriadne neblahé následky na kolenné kĺby, no výstup mal ešte neblahejšie následky na všetko ostatné. Miša som nechal trochu pozadu a pár stovkárov som aj predbehol, no práve v tejto časti cesty začínali rôzni borci predbiehať nás. Slovo „predbiehať“ nepoužívam preto, že by tu išlo o nejaké preteky, no skutočnosť, koľko ľudí je pred a koľko za vami je pre prvostovkára dobrým ukazovateľom, či to ešte má šancu stihnúť až do cieľa.

Výstup na Vápennú zredukoval naše zásoby energie, takže sme si tu museli znova dať krátku pauzu. Tu by som rád vyjadril svoj skromný názor, že kontrola by mala skutočne sedieť hore na Vápennej a nie dole na Mesačnej lúke – veď Vápenná je najvyšší bod celej trasy a ozaj nechápem, prečo by ho mal niekto odžubávať.  

 

Obrázok  

Konečne na Vápennej

 

Mišo sa tu rozhodol potiahnuť to aspoň do Bukovej. Po ceste z Vápennej si kompenzujeme úbytok energie niekoľkými neslušnými výrazmi na adresu nepriaznivého terénu a po prejdení kontroly pod Vápennou sme o chvíľu pod Klokočom. Tu sa mi Mišo stratil z dohľadu, lebo sa zarozprával so známym svetobežníkom Svetozárom Krnom. Nekompromisne som vystúpil na Klokoč a podozrivo som po ceste hore nikoho nestretol. Žeby všetci srali na to a išli po zvážnici okolo? Ktohovie, určite sa nájdu aj poctivci.  

 

Obrázok

Mesačná lúka - Mišo a jeho Deli s guaranou 

 

Obrázok

Mesačná lúka - drvíme ďalej 

 

Obrázok

Po ceste na Klokoč

 

Za Mon Reposom som sa opäť stretol s Mišom, a tak sme spoločne mierili do Bukovej. Mišo mi oznámil, že tam nastopro končí.

Asi desať minút za Brezinkami bolo stanovište s povoleným dopingom od organizátorov v podobe kalíška boriny a kexíka. Chalani nás upozornili, nech si to do Bukovej trochu našliapneme, lebo ide búrka. A naozaj – po celý deň bolo pekné počasie a teraz o ôsmej fúka riadny vietor a zbiera sa čierňava, ktorá chce odstaviť stovkárov, ktorí doteraz nestihli doraziť do bukovkého šenku. Onedlho sa to aj spustilo – kráčame po asfaltke, riadne leje a na hlavy nám padajú krúpy ako hrachy. Keď mám už v topánkach toľko vody, že mi vyčľapkáva zvnútra spoza horného okraja, otočím sa na Miša a rukou kreslím do ovzdušia pomyslený kríž, v zmysle – toto je koniec. Celé to trvalo asi 7 minút, no ja som zmokol tak, že som mohol aj trenky žmýkať. Navyše ma už štípali isté partie tela (páni to poznajú), čo v kombinácii s mokrými vecami bola dosť zdrvujúca kombinácia. Do krčmy som dokráčal naširoko, ako keby som mal naložené v gatiach. 

Všetko zmenil guláš a pivo (asi nikdy mi pivo nechutilo tak ako tu). Ponožky sa vyžmýkali, aj mladí stovkári z Trnavy povzbudili, na zdemolované nohy po absolvovaní posledného úseku v mokrých ponožkách sa nemyslelo a tak som išiel ďalej. S Mišom sme si podali ruky a rozlúčili sme sa. Mal zmasakrované nohy a nútiť ho do niečoho nemalo význam. Škoda, no hádam už tých 27 kilákov nejako dokopem aj bez neho. 

 

Obrázok

Bukovský šenk 

 

Obrázok

Na tejto fotke mala byť namiesto toho palca druhá zaťatá päsť 

 

Obrázok

NASRAT!!!

 

Tu je videjko z bukovského šenku, 30-sekundové interview s Mišom o tom, prečo to balí v Bukovej: picasaweb.google.co.uk/kovivo/TT100Fotos

 

3. časť – z Bukovej do Brezovej pod Bradlom

Z Bukovej som zo začiatku drvil s dvoma trnavákmi, no neskôr som ich „stratil“ a tak som sa prebíjal po tme blatistým lesným terénom sám. V lese bol riadny humus – na zmoknutých zvážniciach sa šmýkalo a do toho jemne popŕchalo. Pred asfaltkou na Rakovú som na chvíľu stratil značku. Šiel som tadiaľto už párkrát, no vždy za bieleho dňa. Našťastie baterka v kombinácii s mizernou intuíciou to vyriešili. 

 

Obrázok

Pri kontrole Raková 

 

Obrázok

Kontrolóri 

 

Obrázok

Na stofke sem tam stretneš známych - ja a Koťka

 

Na kontrole Raková pečiatkovali dvaja esesáci. Dal som si u nich multivitamínovú malinovku a drvil som ďalej. Nohy ma v tejto časti cesty začínali už poriadne bolieť. Svaly sa dajú rozchodiť vždy, no kolenné a bedrové kĺby, s tými to už je horšie. Pred Dobrou vodou to už začínala byť riadna kríza a dole v dedinskom šenku som pri pive takmer zaspal. Kontrolóri mi ponúkli, že môžem namiesto pokračovania ostať s nimi piť na terase. Ja som im odvetil: "Chalani, veď vy sa tu vlastne celý deň nachniapavate" a jeden z nich na to: "Skús ty sedieť celý deň v šenku." 

 

Obrázok

Dobrá voda - nič sa ma nepýtajte, nič mi nehovorte

 

Obrázok

Nápis v šenku - o tom, čo má v živote skutočnú hodnotu

 

Obrázok 

V Dobrej vode

 

V tej chvíli som si spomenul na najodpornejší a najnechutnejší nápoj na svete – Red Bull, ktorý odpočíval v mojom ruksaku. Podarilo sa mi dostať do seba tento nestráviteľný humus a hnoj, ktorý chutí ako zubná pasta zmiešaná s mydlom a s ... Či mi pomohol neviem, kúpil som si ho len ako psychologický sebaklam, teda snažil som sa oklamať, že po redbule nezaspím.

Poslednú časť cesty som so zaťatými zubami a päsťami kráčal spolu so Svetozárom Krnom. Napriek tomu, že tento alternatívny cestovateľ má toho za sebou kopec a má asi tri milióny zážitkov, prehodili sme na úseku posledných 9 kilometrov asi dve vety – akosi už nebolo chuti ani síl vykecávať sa...

Tu by som rád podotkol, že si nie som celkom istý, či som v tejto poslednej časti cesty nešiel Trnavský podvod. Totiž – Svetozár vravel, že stará značka do Brezovej išla po asfaltke a tá nová, ktorú poznám ja, ide okolo hradu Dobrá voda a ďalej po hrebeni. Všetci išli starou červenou a ja som už nemal síl vymýšľať vlastnú ortodoxnú alternatívu. Teda priznávam – asi som posledný úsek nešiel tak, ako sa má.

Pred koncom nechutného asfaltkového klesáku do Brezovej som vykonal malú potrebu a Svetozár sa mi stratil z dohľadu.

Kráčal som teda sám – čo krok, to bolesť ako sviňa z pľuzgierov na chodidlách od premočených ponožiek. A tu prišla vec, ktorá ma nasrala. Totiž – netrafil som do cieľa. Z posledného som drvil po hlavnej ceste do Brezovej, nikde šípka, nikde nápis „Stovka“, ani nič podobné, nikde nikoho. Prišiel som až na autobusovú stanicu, asi o 4,00 ráno a tu som posedával v miernej kose asi dve hodiny, kým sa nezačali objavovať stovkári, aby stihli raňajší autobus do Blavy. Niektorí mi aj vraveli, je to odtiaľto 15 minút, choď ešte tam. Ale ja som už na to kašľal. Prejsť som prešiel a vracať sa nebudem. Teda – stovku za sebou mám, ale poslednú pečiatku nemám, no príliš ma to netrápi. 

 

Obrázok

Takto vyzerá "cieľ"

   

Obrázok

...a takto noha po stovke

 

Do autobusu som nastúpil už slušne K.O. a v duchu som myslel na borcov, ktorí to ťahajú až do Trenčína, čo dokopy činí nejakých 170 kilákov. Mne na dnes v nohách stačí aj tá stovka a to teda bohate. Ako by Mišo povedal: „Amen tma“. No raz za život sa to oplatí dať, už len pre ten pocit, akých vecí je človek schopný a samozrejme pre česť a slávu TK Filozofu.

A ešte niečo: Myslím, že to nebolo hovno...ale nie som si tým istý.

 

***Pre doplnenie by som rád uviedol chybu, ktorá sa nachádza v mojich definíciách Trnavskej stovky. Upozornili ma na ňu chlapi na hikingu.sk, ktorí majú so stovkou viac skúseností. Pôvodná originálna trasa ide celý čas po červenej vrátane Ostrého kameňa a Zárub...takže som to vlastne určite nedal tak, ako to bolo pred 36 rokmi vymyslené...